Politika na štyri svetové strany? Nie. Len hanba a poškrabkanie Fica za uškom od Putina.

Nie je to myslené ako urážka, ale ako konštatovanie faktu. Ukrajina sa celé roky snažila byť „s každým zadobre“. USA, Rusko, Čína, Poľsko, Nemecko, Turecko, odovzdali smradom do Mordoru atómovky, dostali garancie, každý z nich bol „strategický partner“. Výsledok? Nula záruk, nula záväzkov, nula reálnej obrany. Len čestné medaily, spoločné fotky, dohodnuté stretnutia a „virtuálne“ bezpečnostné zmluvy. A keď sa rozlietali ruské rakety, všetci títo „partneri“ sa mohli akurát tak pohoršiť na Twitteri. Nikto Ukrajinu neprišiel brániť. Ešte aj teraz im dávame málo, tak aby nám nechýbalo. Alebo sa pozrite na Trumpa. Prerastená mrkva, bez chrbtovej kosti, zato s egom vo výške Slnka zastavil pomoc a zahlásil slávne "America first".

 

Dnes túto geopolitickú schému Ukrajiny spred invázie kopíruje Fico a jeho ansámbel. Vraj „vyvážená zahraničná politika“. Vraj „suverénne Slovensko“. V skutočnosti je to úplne inak. Politika bez chrbtovej kosti, bez hodnotového kompasu, bez odvahy. Len zúfalé lavírovanie, ktoré nemá so štátnickosťou nič spoločné. Len servilné opakovanie a import smradu z Kremľa.

A hlavné hlasy tejto „viacvektorovej“ tragédie? Róbert Fico. Birmovaný komunista, ktorému na Západe nechce podať ruku už ani len vrátnik. Peniaze z Bruselu nesmrdia, ale ruská riť je lákavejšia. Ďalší tragéd poslednej doby je Juraj Blanár. Chlap, ktorý sa tvári ako štuka v rybníku diplomacie, no v skutočnosti je to len bezradný kapor mľaskajúci frázy o odpúšťaní Rusku. Vážne? Odpúšťať? On? Za koho? Komu? Odpustiť môže akurát tak vzduch z jeho prázdnej hlavy a nie zločiny, ktoré neboli spáchané jemu, ale Ukrajincom.

 

Ťuťuli-muťuli. Abraka-dabra. Lusknutím Blanárovho prsta „odpustíme“ masové hroby. So zemou zrovnaný Mariupoľ. Vyhladené dediny. Divadlo plné matiek s deťmi, ktoré Rusko rozmetalo raketami, hoci vedelo, že vnútri sú civilisti. Zbombardované pôrodnice, útoky na nemocnice, vlakové stanice, nákupné centrá, električky plné ľudí. Systematické znásilňovanie žien. Rabovanie. Mučenie. Unosy detí. Ale jasné, Blanár odpúšťa. Slovenský minister odpúšťa cudzie zločiny cudzej krajine proti cudziemu národu. Sme sa zbláznili?

 

A nie je sám. Hrdý priateľ mieru a chľastu, náš Andrej Danko, v posledných týždňoch opäť ožil. Vie, že jeho elektorát mix nostalgikov po tankoch, zamindrákovaných národovcov a bezzubých dezolátov by ocenil jasný postoj. Tak sa Danko teatrálne postaví pred mikrofón a zahlási: „Treba vystúpiť z NATO.“ Samozrejme, len ako rétorické cvičenie. Keď príde reálna možnosť podporiť petíciu za vystúpenie z Aliancie, Danko zbabelo utečie. Rýchlejšie ako pri úniku z dopravnej nehody so semaforom v Dúbravke. Lebo vie, že v skutočnosti nemá odvahu niesť zodpovednosť za následky.

 

Aby sme boli úprimní: celá táto ich „neutralita po slovensky“ nie je ani nová, ani odvážna. Je to ten istý blud, ktorý nás už raz dostal do područia cudzej moci. Beneš to skúšal. Lavíroval. Most medzi Západom a Východom. A čo prišlo? Mníchov, okupácia, február a puč v 1948. Totalita. Nikto nás neprišiel zachrániť, lebo nikto vlastne nevedel, kde stojíme. Presne tam smerujeme opäť. Do područia krajiny zmaru a chľastu. Do čistého Mordoru.

 

Chceme byť neutrálni ako Rakúsko? Skvelé, bravó, tlieskam a zároveň si ťukám prstom na čelo. Ale potom si uvedomme, že Rakúsko má povinnú vojenskú službu, silnú armádu, roky nezanedbávané investície do obrany, rozvinutý systém civilnej ochrany. Neutralita ich niečo stojí. Nie je to len nápis na transparente. A čo Fínsko a Švédsko? Tí si desaťročia chránili neutralitu, ale keď začala ruská invázia, okamžite pochopili, že neutralita bez obrany je samovražda. Vstúpili do NATO.

 

Alebo chceme byť ako Švajčiarsko? Fajn. Tak si spravme bunkre, vycvičme populáciu, pripravme mosty a tunely na zničenie, aby sa nimi nedostali nepriatelia. Dajme miliardy, ale že fakt miliardy do obrany. Ale to už nikto z tých smradov nepovie nahlas. Nie u nás sa desaťročia odoberajú peniaze armáde, odvolávajú sa generáli a vláda sabotuje pomoc susednej krajine, ktorá hrdo vzdoruje agresii okupanta.

 

A to všetko pod zámienkou „viacvektorovosti“, čo je len kód pre „nechceme byť v EÚ, ale bojíme sa to povedať nahlas“. Lebo priznajme si to: žiadna z tých „štyroch svetových strán“, ktorými sa tak oháňajú, nesmeruje na Západ. Všetky sa zbiehajú na východ. Do Moskvy. Do Pekingu. Smerácka zahraničná politika je výlet do 19. storočia, bez stratégie, bez vízie, len so zahmlenou predstavou „ako by to mohlo byť, keby odtavíme demokraciu“. Spomeňte si na Ficove reči o komunistických režimoch. Jemu imponujú. On sa nechce babrať s nejakými voľbami, jemu sa nechce počúvať kritika od oponentov.

 

A čo Ficov volič? Ten si dnes v čoraz väčšej miere myslí, že NATO je problém. Že Západ nás ťahá do vojny. Že Ukrajina je vo vojne preto, že provokovala. Nedokáže pochopiť, že Ukrajinu nikto nechránil práve preto, že dlho nepatrila nikam. Že práve preto sa stala obeťou. Nie preto, že bola v NATO, ale preto, že nebola. Že jeden krpatý hajzeľ z bunkra si zmyslel, že svoje vnútropolitické problémy zakryje vojnou.

 

Ak si niekto myslí, že túto „stratégiu“ môžeme kopírovať bez následkov, tak si koledujeme. Slovensko nemá na to byť neutrálne. Ani vojensky, ani mentálne. My sme krajina, ktorá sa musí spoliehať na silné partnerstvá. A jediným reálnym garantom našej bezpečnosti je Západ. EÚ a NATO. Bodka. Bez diskusie.

 

Takže nie, nie je to politika na štyri svetové strany. Je to hanba na štyri svetové strany. Hlavne keď túto „víziu“ stelesňujú ľudia ako Blanár, ktorý si mýli mier s kapituláciou, a Danko, ktorý podporí všetko, kým to netreba podpísať. A hlavne Fico, snaživý komunista, ktorý berie Slovensko ako svoje od Boha dané léno.

 

A keď príde ďalšia kríza, ďalšia vojna, ďalšia hrozba, už nebudú žiadne čarovné slová, žiadne tutuli-mutuli, ani lusknutie prsta nás nezachráni. Buď budeme stáť pevne tam, kde sme, alebo padneme presne tam, kam nás teraz tlačia. Do područia Mordoru. Na východ. A tam, ako už vieme, nečaká neutralita. Ale len strach, zmar a bieda. Len ďalšia masová hrobka. Väzenie s ostnatým drôtom. Ďalšie stratené generácie. Priatelia, možno prichádza čas na ďalšie SNP. Čas na to, aby sme ukázali na ktorej strane stojíme.