Helenku poznám cca rok a pol a viem že je na "správnej strane". Rovnako ako aj ja. Slovo dalo slovo a založili sme zbierku na Doniu pre pomoc brigáde. Na začiatku toho všetkého si človek myslí, že tam pôjde iba "odniesť veci". Naložiť auto, prejsť hranicu, odovzdať a nejako sa vrátiť na Slovensko. Znie to skoro ako práca. Ako projekt. Ako niečo, čo sa dá naplánovať a odfajknúť. Lenže vojna nemá checkboxy.
Auto sme naložili a vďaka pomoci donorov sme mali dostatok materiálu a aj financií. Elektrocentrály, Starlink kity, výpočtová technika, zdravotnícky materiál.... Týmto ďakujeme neziskovej organizácii ADRA Slovensko, konkrétne Ľudovi Činčalovi a jeho manželke za obrovskú pomoc s cestou. Cesta začala nakládkou materiálnej pomoci pri Trnave, následne smer Trenčín a potom cez celé Slovensko smer Vyšné Nemecké.
To, že ste vo vojnou zmietanej krajine si človek uvedomí na Ukrajinskej strane hranice. Respektíve colnice, kde vás Ukrajinský colník doslova komanduje. Ale chápem, je vojna a sú pravidlá. Následný presun do Mukačeva bol už v pohode. Rutina - hotel, sprcha, niečo zjesť a spať. V Mukačeve sme sa zdržali na noc a následne deň, nakoľko ADRA mala akciu v miestnej komunite a odovzdávala tam časť svojej pomoci.
Naložené, smer Vyšné Nemecké
Po akcii smer Irpiň - áno, tá Irpiť, tá Buča. Videli ste v médiách a zažila ju začiatkom roka osobne aj Helena. Návšteva centra Stiyka Natsia, kde sme pomoc vyložili a rozlúčili sa s ADRAou. Cez deň rýchla prehliadka mesta s Anatolijom Balčosom - Letisko Hostomeľ, Irpiň a okolie. Potom opäť rutina - večera v domácnosti hostiteľky pani Ľiudmily Rudenko , ktorej dom tak isto poznačil "Ruski Mir", spoznanie nových medzi inými aj pán Ruslan Tkachuk a ďalších priateľov a opäť jedna noc na vyspatie. Inak, väčšina domov v Buči či Irpini si zažla svoje. Len veľmi ťažko tam totiž nájdete dom, fasádu, alebo obyčajný plot, na ktorom by rusko nezanechalo svoju "navštívenku"...
Čo ďalej. Cesta do Novomykolaivky bližšie k 108 brigáde a zopár dní na lokácii. Prvotné informácie sú také, že v oblasti je relatívne bezpečno, čo neplatí na ďalší deň, kedy sa línia presunula na šesť kilometrov od posledného domu v mestu. Je to badať aj na množstve vojakov a techniky v meste. Mesto je ponuré no zatiaľ sa drží. Aplikácia v mobile sa už takmer nezastaví od množstva varovaní pred náletmi.
Vozidlo s inštalovaným systémom REB
Rozhodnutie padlo a evakujeme sa smer Záporožie. Ubytujeme sa, obed izba, vybaliť sa. Ešte krátka cesta nakúpiť niečo na večeru, káva... Na "pamiatky" teraz naozaj nie je čas - ozaj sa potrebujeme vyspať. 3:30 ráno rana ako z dela v tesnej blízkosti. Obaja sme na nohách, netušiac čo sa stalo - či nás niekto bombarduje a či a ako sa dostaneme von. Po chvíľke pátrania na sieti Telegram Helena zistila, že na 10 poschodovú bytovku vo vedľajšiej ulici padol dron Šáhid. Do obeda sme sa tam dostali. 5 z desiatich poschodí je obrazom totálnej skazy, rovnako ako aj byty v okolí.
Útok drononom na bytový dom v Záporoží
Všade obraz skazy, kopa požiarnej techniky, sanitky, sklo a obhorené trosky spolu s vytrhaným betónom z panelov. 140 metrov od skoro prázdneho hotela v ktorom sme spali... Skaza, beznádej a bezmocnosť. Človeku z Európy zviera hruď, domáci s bezvýraznými tvárami, pracujúci na zabedňovaní okien a odpratávaní trosiek po explózii. Záporožie je približne ako Bratislava + Košice dokopy. Ako by ste Slováci prijali fakt, žeby bolo takto bombardované niektoré z našich miest? Stále je Rusko "našim bratom", tak ako to prehlasuje o Ukrajine?
Ďakujeme priateľovi "Mamai-ovi" za to, že nás povodil po meste a aj Olexandrovi Tsegelnykovi za zaujímavú a poučnú prednášku o histórii Ukrajina na ostrove Chortycia v Dnepri. Dostali sme sa aj k ďalším miestam útokov...
Po dvoch dňoch opúšťame Záporožie a sadáme na vlak smer Kyiev. Cesta je pokojná a ubehne pomerne rýchlo aj keď trvá cca 9 hodín. Do Kyieva sa dostávame okolo desiatej večer, opäť rutina - ubytovať sa, večera a spať. Ešte pred tým nutná krátka návšteva námestia pred hotelom Ukrajina s kopou denno denne pribúdajúcich stél s fotografiami padlých... ktoré denne pribúdajú. Mená a vlajky nie sú iba Ukrajinské, sú z celého sveta.
Národné múzeum histórie a socha Matka Ukrajina
Kyiev je večer po príchode našťastie v hmle, no v diaľke počuť temné dunenie ako pripomienka toho, že ani tu nie je človek v bezpečí. Mali sme na druhý deň ešte chvíľu času, smer bol jasný - Národné múzeum histórie a socha Matka Ukrajina. Pozreli sme si expozície okupácie Ukrajiny s kopou ukoristenej ruskej techniky. V podvečer vlak smerom na Užhorod. Cestu sme obaja skoro celú prespali, únava a vypätie si vypýtali svoje. V kupé sa s nami viezli dvaja vojaci. Jeden s ortézou na kolene po priestrele, druhý bol mĺkvy, bez záujmu o rozhovor. Noc bola pokojná. Ráno vlak zastavil v Užhorode. Krátka prechádzak k zmenárni a potom smer Ubľa a pešo cez prechod. Následná cesta autom cez Slovensko je už viac menej iba o tichosti a vlastných myšlienkach, ktoré si musí utriediť každý z nás sám...
Pamätajme, že...
Stopy toho, že Ukrajina je REÁLNE vo vojne sú badateľné všade. Teda nie také tie "ozajstné" aby som bol presný, ale to záleží od oblasti v ktorej ste. Začína sa to na cestách, ktoré sa zrazu správajú inak: viac kontrol, viac áut, menej svetiel, viac ticha. Na checkpointoch sa nehľadí iba ba doklad - hľadá sa najmä istota, že to, čo prichádza, nie je pasca. Muži v uniformách sú často mladší, než by mali byť. Sú unavení takým spôsobom, ktorý nie je z jednej zlej noci. A keď sa na teba pozrú, nie je v tom nepriateľstvo. Skôr rýchly sken: kto si, čo nesieš, ako dlho ťa budú musieť mať na očiach.
Potom vojdeš do miest, ktoré vyzerajú, akoby ich niekto vypral z farieb. Mestá a miesta pred vojnou plné farieb doslova tlačiacich sa z každého kúta. Teraz sú tie farby viac menej uniformné - čierna, biela a ich neidentifikovateľný mix. Jedinými farebnými miestami sa stávajú stély na námestiach s fotografiami a menami padlých, ktorý denno denne pribúdajú. Nenašli sme jediné miesto a mesto, kde by neboli.
Vojna zoberie farby najprv z budov a potom aj z tvárí ľudí.
Niekde sú ulice opravené len natoľko, aby sa po nich dalo rýcho prejsť, alebo skôr v zmätku újsť pred nebezpečenstvom. Niekde sú okná zalepené páskou, aby sa človek cítil aspoň trochu ako doma – hoci dom už je len improvizácia, iné sú zabednené doskami ako dôsledok po výbuchu... a takých okien je v Ukrajine plno.
Z diaľky to vyzerá ako realistické kulisy vojnového filmu. Zblízka to je každodennosť.
Ľudia sa tu naučili žiť tak povediac na časti:
- časť mesta funguje, časť je zničená.
- časť dňa je relatívne pokojná, časť je peklom.
- časť mysle plánuje zajtrajšok, časť sa naň bojí čo i len pomyslieť.
Ako dobrovoľník, alebo človek zo "západu" prichádzaš s tým, že chceš pomôcť - tak obyčajne, ľudsky. No až na mieste pochopíš, hneď po tom ako sa ako tak zorientuješ v reáliách, že pomoc ktorú sem nesieš niekoľko tisíc kilometrov je ničím v porovnaní s tým, čo sa tu deje a aké sú potreby.
Nie je to však pocit zbytočnosti. Je to presnejšie: pocit mierky. Až tu pochopíš, že:
- Tu je iný vesmír, v ktorom je normálne čakať v rade na vodu.
- Tu je normálne odkladať návštevu lekára, lebo "teraz sú dôležitejšie veci".
- Tu je aj obyčajná správa "som v poriadku" stáva darom, najmä ak si uvedomíš, že mobilný signál nie je samaozrejmosť.
- Tu je zvuk sirény nie piatkovou skúškou sirén z obecného úradu, ktorý ti raz týždenne lezie poriadne na nervy a ty ho tu reálne dokážeš počuť denne aj tridsať krát.
Najťažšie je však pozerať sa na zničené domy. Domy ľudí, v ktorých pred vojnou žili rodiny s deťmi, starý rodičia... Ako u nás, zaujémavé že?
Najťažšie je vidieť v ruinách osobné veci, ktoré v nich zostali. Kusy oblečenia, detské hračky, zničený nábytok...
Vidíš detské ihriská bez detí. Žiaden džavot, veselý krik šantiacich detí, alebo plač po páde na kolienko. Nič, iba ticho. Nie preto, že by tu deti "neexistovali", ale preto, že tu ich detstvo má obmedzené hodiny prevádzky. Deti tu vedia byť pri hre ticho tak prirodzene, až ťa to zaskočí. O svojich som vždy vedel čo robia a kde sú, moje nikdy ticho neboli, a určite ani tie vaše. Tie tunajšie sa síce niekedy usmejú, no ten ten úsmev je až príliš dospelý. Ako keby sa naučili šetriť radosťou.
Vidíš ľudí idúcich po uliciach s rovnakým výrazom v tvárach, ktorí idú rovnakým tempom ako v každom inom meste. A potom zistíš, že tempo ich chôdze je v podstete ich obranný mechanizmus. Keby spomalili, dobehne ich strach.
Človek sa naučí vnímať zvuky. Tie vnímame všetci, no tu sú zvuky intenzívnejšie a ostrejšie. Tu sa vám vryjú doslova do hlavy.
- Nedelíte zvuky na hlasno/potichu, ale na bezpečné/nebezpečné.
- Naučíte sa, že ticho neznamená vždy pokoj.
- Naučíte sa, že keď niekto povie "už sme si zvykli", neznamená to, že sa mu žije ľahšie. Znamená to to, že inak by sa zbláznili.
Keď sme odovzdali pomoc, ľudia boli dojatí. Rozprávali o vďačnosti.
Realita je však strohejšia.
Ľudia sú vďační, ale nemajú čas na prehnané ceremónie. Vďačnosť je tu ekonomická: krátka veta, pevný stisk ruky, rýchly pohľad do očí. A hneď sa ide ďalej, lebo vojna nečaká, kým sa človek vyrozpráva. Keď sa opýtaš, čo ešte treba, a odpoveď znie: "Čokoľvek. Všetko, čo nebudete potrebovať." Nie preto, že by nevedeli špecifikovať. Ale preto, že tu sa všetko míňa rýchlejšie než nádej.
A potom príde chvíľa, keď si uvedomíš, že vojna sa ti nalepila na kožu. Chvíľa, keď odovzdáš pomoc, máš chvíľu času na seba, na utriedenie si myšlienok a začneš plánovať trasu späť - tam, kde nie je vojna.
Potom zistíš, že si ju v sebe nesieš aj vtedy, keď odchádzaš.
Cestou späť máš plnú hlavu myšlienok...
Skľučujúci pocit tlaku a zároveň prázdnoty v hrudi.
Videl realitu bez filtrov a vieš, že aj keď sa vrátiš domov, tak na miestach kde si bol sa zajtra ráno bude znova variť čaj, variť boršč, znova sa bude opravovať nejaké okno a znova sa ľudia tam budú modliť za to, aby sa ich domu, či bytu vyhla raketa, alebo dron...
A ty sa vraciaš do sveta, kde problémom môže byť to, že nestihneš kúpiť v potravinách chlieb.
Doma ťa omráči teplo.
Nie ako pohodlie, ale ako výčitka.
Zapneš svetlo a nič sa nestane – len sa rozsvieti. Bez plánovania, bez obáv, bez toho, aby si v duchu rátal, koľko ešte vydrží batéria a či máš nabitú powerbanku.
Voda tečie tak, ako má a je dokonca teplá.
Je ticho a to ticho je bezpečné.
Vtedy prichádza druhá vojna.
Tá, ktorá sa nevedie na mape, ale v človeku.
Človek začne byť podráždený na malichernosti, lebo videl, čo je skutočne dôležité. Začne sa hanbiť za vlastnú únavu, pretože pozná ľudí, ktorí sú unavení dlhšie než celý rok. Začne mať problém vysvetliť priateľom, čo presne videl, lebo slová znejú buď príliš dramaticky, alebo príliš slabo.
A predsa – napriek všetkému – sa k tomu vrátime.
Nie preto, že by to bolo "poslanie", ktoré vyzerá dobrodružne, ale preto, že po tom, čo raz uvidíš, ako vyzerá zlo v praxi, prestaneš mať chuť byť len divák.
Vojna v nás nezanechala žiaden heroický príbeh.
Zanechala nám triezvosť.
Zanechala nám presnú pamäť na tváre.
Zanechala nám schopnosť vážiť si obyčajné veci až bolestivo.
Zanechala nám schopnosť dozerať jeden na druhého.
A zanechala nám aj tichú, tvrdohlavú formu nádeje: že kým sa nájde niekto, kto prejde tú cestu znova, kým sa nájde niekto, kto prinesie aspoň kúsok normálnosti tam, kde sa to všetko rozpadá, vojna ešte úplne nevyhrala.
Nie je to nádej z cukru.
Je to nádej z reality.
Taká, ktorá sa drží nie preto, že je ľahká, ale preto, že je nutná.
Helena a Marek, Ukrajina, december 2025. Zdroj fotografií : Helena Hudáčeková.
Táto kampaň vznikla, aby sme im poslali niečo, čo je v ich realite vzácne: podporu, istotu a kúsok tepla z nášho sveta. Každé euro pomáha zabezpečiť veci, ktoré na fronte rozhodujú o tom, či sa človek vráti živý – vybavenie, techniku, ochranu, logistiku, nevyhnutnosti, ktoré štát často nedokáže pokryť dostatočne rýchlo.
Ak môžeš, prispej. Aj malá suma má význam, keď sa spojí s ďalšími.
Nech Ukrajina vie, že v tom nie je sama.
Ďakujeme z celého srdca 💙💛
Komentáre
0 komentár